Veru, už nie som taká aká som bývala... . Stále sa snažím nebyť dopelá, ale keď človek dovŕši to blbé číslo v kalendári, každý to od neho požaduje. Už ako 6 ročnej mi vravievali, "Začni sa konečne správať ako velká!". Bóóže, veď naša spoločnosť už zakazuje deťom byť dieťaťom...
Stále mám však pocit, že práve tí, čo si hovoria dospelí sa hrajú. Teda "hrajú sa na niečo"... cestujem vo vlaku a v kupé so mnou sedí jeden pán... ten sa určite hrá na obchodníka... Okolo neho kopa parierov, neustále vytáča čísla na mobilnom telefóne a vrieska do neho..očividne mu na nejakú stavbu z lega neposlali dostatočne veľký bager...ma na hru málo miesta...papiere si rozkladá po spolucestujúcich...a samozrejme pravidelne kontroluje očami okolie...či je stále v zornom poli diváka(pre skutočné dieťa je to dôležité najmä v batolivom období). Je strašne vážny...a ani si neuvedomuje aký smiešny zároveň.
Kde sú tie časy, keď sme sa všetci do nového rána prebúdzali s úsmevom na perách, keď sme s neopísateľnou radosťou pozdravili motýľa na dlani. Chcem sa opäť tešiť zo všedných vecí tak, ako nikto iný.
Nenúťme deti podobať sa dospelým...
Na čo si kaziť ilúziu bezstarostnosti...napokon aj tak všetci zistíme, že to čo je skutočne dôležité je skryté v duši dieťaťa.
Dospelosť ma nebaví
26.07.2008 20:09:53
Komentáre
...
julienne
julienne