jemne nasekana JULIENNE

  Je zvláštne ako tomu človek dokáže poľahnúť... . A rovnako zvláštny je aj fakt, že ma to neprechádza... takmer naopak... stále viac a viac tomu podlieham... . Celý deň sa nezastavím a myslím na kopec vecí, ale keď si večer ľahnem a zamyslím sa nad tým, zistím, že tá kopa celodenných myšlienok je aj napriek iným povinnostiam popretkávaná jedninou... dlhou až nekončiacou. Začína ráno hneď, hneď keď sa vrhnem na budík, aby mi ho náhodou nezobudil... pokračuje na ceste do práce premýšľaním nad tým, či v pohode došiel do práce.... celý deň ma prenasleduje myšlienka "Čo asi tak robí?"... pri ceste z práce "Čo by si asi tak dal na večeru?"... až končí v objatí keď večer zaspávame.  Za ten úsmev z vďačnosti sa to skutočne oplatí...  Čím viac mu môžem dať, tým som spokojnejšia.  Je vôbec možné že sa môj mozog nevie láskou unaviť? Priam sa z roka na rok stáva aktívnejším...